feb 012005
 

Návrh Zákona o rodine prešiel v parlamente. Je zvláštne, že návrh tak dôležitého zákona pre našu spoločnosť sa nestretol prakticky so žiadnou spoločenskou diskusiou. Návrh tohto zákona znovu zavádza niekoľko nových úprav, medzi inými púta pozornosť časť venovaná stanoveniu minimálneho výživného na maloleté dieťa. Je to totiž najmenšia suma, akú súd – teda štátna moc – môže vymerať rodičovi, ktorý nemá dieťa zverené do svojej starostlivosti.

Minimálne výživné na maloleté dieťa je veľmi dôležité ustanovenie a každý rodič vie, že je to vlastne stanovenie spoločenského ohodnotenia minimálnych nákladov na dieťa. Ministerstvo spravodlivosti, ktoré Zákon o rodine navrhovalo, vymyslelo, že minimálne životné náklady na prežitie jedného dieťaťa na mesiac sú 1300,- Sk plus rodinné prídavky a daňový bonus. Táto suma je výsledkom výpočtu, podľa ktorého majú rodičia prispievať na výživu dieťaťa rovnakým dielom. Podľa Ministerstva teda platí, že na uživenie maloletého dieťaťa bez problémov postačuje suma 1300,- Sk plus rodinné prídavky a daňový bonus. Táto suma môže sa môže v závislosti na veku dieťaťa mierne líšiť. V podstate však osciluje okolo tohoto čísla.

Predstavte si, že dáte spolu 1300,- Sk plus rodinné prídavky a daňový bonus cudziemu človeku a poviete mu, aby sa staral o dieťa. Dotyčný človek by musel z tejto sumy dieťa uživiť, ubytovať v teple a bezpečí, nakupovať mu odev, školské potreby, hradiť prepravu, lekára, lieky a podporovať ho v štúdiu cudzích jazykov či hraní na hudobné nástroje alebo kreslení. Alebo, nedajbože, kúpiť mu počítač, športovú výstroj, ak by prejavilo talent na šport. To všetko z tej sumy. Vidí sa vám to nemožné? Natíska sa teda otázka, prečo je stanovená suma taká nízka. Prečo rodič, ktorý sa nestará o deti, má nárok na skoro celý svoj príjem a rodičovi, ktorý má deti zverené, neostane po zaplatení všetkých účtov ani koruna, ak nie mínus? Nehovoriac o tom, že okrem toho odvádza aj nemalú fyzickú prácu v domácnosti…

Pokračovaním v týchto úvahách sa dostávame k zodpovednosti rodiča. Vymedzením sumy minimálneho výživného stanovíme nielen minimálnu výšku nákladov na dieťa, ale aj zodpovednosť platiaceho rodiča. Je to potom len o zodpovednosti, keď jeden rodič uhradí 650,- korún a druhý má z tohoto príspevku toto dieťa vychovať. Je to o zodpovednosti najčastejšie matky, ktorá sa musí s dieťaťom deliť vo veľkom nepomere o svoje príjmy. V praxi táto situácia vyzerá tak, že 90 percent zodpovednosti za výchovu detí finančne vymedzuje matke a 10 percentami otcovi.

Myslíte, že takto stanovený pomer je v poriadku? Alebo si aj vy myslíte, že je to dehonestácia rodičovskej časti starostlivosti otca na výchove detí? Každý predsa uznáva, že dobrý otec má na výchove detí polovičný podiel a len pri dodržaní tohoto pomeru je rodina dobre fungujúcou jednotkou spoločnosti, ktorá tvorí základ každého štátu.

Iste súhlasíte, že väčšina slovenských otcov je zodpovedných, a úprimne ľúbia svoje deti a rodinu. Zrejme to ale nebude úplná pravda, pretože viete aj o rodičoch, ktorí sú nezodpovední a o svojich potomkov sa starajú iba v takej miere, v akej im to prikazuje zákon.

Každá politická strana mala pred voľbami v svojom volebnom programe klauzulu, že rodina je základom nášho štátu. Teraz, viac ako 24 mesiacov po voľbách, sa však natíska otázka – skutočne robia pre rodinu všetko? Veď právne normy, ktoré určia podiel otca v rodine jednou desatinou sa takto dostávajú do povedomia ľudí a ovplyvňujú ich správanie. Naše zákony starostlivosť otca o rodinu spoločensky dehonestujú a neuznávajú tradičné rodinné zvyklosti, keď sa rodičia delia rovnako s celou rodinou na svojom príjme.

Zákon o rodine je veľmi potrebný. Je to citlivá záležitosť siahajúca na najohrozenejšiu časť populácie – na deti a ich výchovu. Vyrastá nám generácia chlapcov, ktorí sa nechcú deliť o svoj príjem s rodinou. Vidia, ako si žijú ich otcovia v blahobyte a oni s matkou, slušnou, starostlivou a zodranou od existenčných starostí mali vždy v detstve biedu. Potom, po vzore svojich otcov, chcú byť tiež takí. Nebudú sa deliť s deťmi a so ženou, nebudú pomáhať slabším, nebudú sa starať o svoje deti. To všetko sú hodnoty, ktoré ich vzorní otcovia nemuseli dodržať. Je to správne?
A čo deti nežijúcich otcov? Tie dostanú vďaka rôznym dôchodkom v určitých prípadoch desaťnásobok stanovenej sumy výživného na rozdiel od detí žijúceho, zdravého a v nejednom prípade aj dobre zarábajúceho otca.

Dovedené ad absurdum z toho možno dedukovať, že podľa nášho štátu je nežijúci otec oveľa lepší ako žijúci ale rozvedený. Príjem z nežijúceho je totiž istý, netreba chodiť po súdoch, netreba sa o neho starať, deliť si s ním majetok, a nepozerať sa ako kazí deti zlým príkladom. Aj v tomto prípade platí okrídlené „Česť výnimkám!“. Tých výnimiek je však žalostne málo.

Keď sa pozrieme do okolitých štátov, každý má svoju zvláštnu právnu úpravu týchto vzťahov. Ideálny by bol model, keď povinný rodič prispieva polovicou svojho príjmu na dieťa. Táto polovica sa prípadne rozpočíta podľa počtu detí. Uznávajú, že otec môže mať svoj život, má nárok na podiel z príjmu, ale vymedzili mu polovicu zodpovednosti za deti a tiež minimálnu čiastku nákladov. Myslíte, že sa k takémuto modelu niekedy dopracuje aj Slovensko?

Ing. Ľubica Holešová
Fórum osamelých matiek

Publikované: SME 1.2.2005

Pridajte komentár...