Ako psychologička a psychoterapeutka s dvadsťročnou praxou a tiež matka sa teším začiatku, dúfajme, tvorivej, plodnej a nové možnosti odhaľujúcej diskusie na tému starostlivosti o deti žijúce s osamelým rodičom. Článok pani Ľubice Holešovej z Fóra osamelých matiek z dňa 1.2. 2005 „O zodpovednosti slovenských otcov“ a článok pána Eduarda Chmelára z dňa 8.2.2005 „O empatii osamelých matiek“ ukázal dva protiľahlé názory na spomínanú tému. Protiľahlé ako brehy koryta rieky. Ich záujem je však spoločný – aby sa rieka nevyliala.
Záujmom otcov i matiek je, malo by byť a vo väčšine prípadov to tak aj je, záujem detí, ich právo na dôstojné detstvo zahrnujúce ich zdravý vývin nielen vo fyziologickom zmysle, ale aj zmysle psychologickom. Avšak hranice zodpovednosti o deti a starostlivosti o ne sa v prípade partnerského či manželského konfliktu, rozchodu či rozvratu, v dôsledku silných negatívnych emócií, ktorý so sebou prináša pre oba „brehy“, sa náhle začínajú rozostrovať a znejasňovať….silné emócie na oboch stranách vedú k často k nedôstojným činom jednej strany voči druhej, dovtedy jasné (viac-menej) pravidlá hry prestávajú platiť, nastáva čas „vybavovania si účtov“, odplaty druhému partnerovi za životné sklamanie, za spôsobené peklo vedúce k rozchodu, ktorý naozaj nikto nechcel a neplánoval…V tomto čase, kedy je vlastne akoby psychologicky zablokovaná komunikácia a súdnosť bývalých partnerov (bohužiaľ častokrát trvajúca i celé roky a desaťročia po rozchode) sa títo zvyknú uchyľovať i k živým nástrojom na poníženie a zranenie bývalého partnera – vlastným deťom. To je slabé a citlivé miesto oboch a preto pomsta skrz ne je zvlášť bolestivá, viď. extrémny príklad z antickej drámy, kedy matka, súc podvedená svojím manželom, zavraždí ich spoločné deti a potom seba…
Emócie zo sklamnia, zúfalstvo z nepodareného vzťahu, sprevádzajúce rozchod partnerov zahmlievajú „zdravý rozum“ a úsudok a nemožno sa teda čudovať, že partner, ktorý odišiel, nemá najmenší záujem podporovať bývalého partnera a vety ako : „Nedostaneš nič!“ alebo „Dostaneš odo mňa len toľko, koľko určí súd!“ (čo vyjde vzhľadom na smiešne nízke „výživné“ – skúste naozaj z toho zabezpečiť deťom hoci len základné potreby – vlastne takmer narovnako), sú úplne bežné… Bývalý partner/ka vie veľmi dobre čo hovorí, keď toto hovorí. Vie, že to bude pre partnera/ku, čo zostáva s deťmi, peklo, tá najhoršia „posledná rana“, ktorú mu/jej ešte môže uštedriť. Neuvedomujúc si (dúfajme), že v tomto prípade by výživné nedával/la bývalej partnerke/ovi, ale matke/otcovi svojich detí a príslušné vyhrážanie sa tým pádom adresuje svojim deťom. Bohužiaľ, častejšie v pozícii osamelého rodiča býva u nás žena-matka , ktorá má zaisťovať existenciu sebe a deťom (veľa robiť aby zarobila), udržiavať „teplo domova“, chod domácnosti, držať výchovu detí v svojich rukách, mať povinnosti a znášať zodpovednosť. (V mnohých vyspelých demokratických krajinách je práve táto naozaj ťažká a zodpovedná práca – veď ide o to najcennejšie – starostlivosť o deti – dôvodom pre poberanie alimentov aj rodiča, ktorý zostal s deťmi.) Keďže svojho času bola žena-matka aj tehotná raz či viackrát, dojčila, bola na materských dovolenkách, veľa z práce vypadávala kvôli chorobám detí, rozhodne nemala rovnoprávne podmienky pre rozvoj svojej profesie a kariéry ako muž, a povedzme si pravdu, nemala ani neskôr, keď deti boli väčšie , nehovoriac o čase, keď zostala s deťmi sama…Rodič, ktorý odchádza od rodiny a detí, bohužiaľ u nás častejšie otec, po rozchode je vlastne akoby „oslobodený „od starostí a povinností (väčšinou býva „oslobodený“ aj počas manželstva), môže sa plne venovať svojej kariére (čo mohol v porovnaní so ženou-matkou v oveľa väčšej miere aj dovtedy), väčšiemu zárobku pre seba i svoje deti (muži u nás naozaj v priemere zarábajú viac ako ženy), oddychu a regenerácii svojej pracovnej sily, koníčkom, nájdeniu si novej partnerky…atď…atď. Povie sa: ale žene zostali deti! No áno, ale za takých strastiplných podmienok…to je na ešte dlhé rozprávanie…napríklad o naozaj vystresovaných, vyčerpaných, podráždených matkách počítajúcich každú korunu, čím nechtiac vytvárajú aj pre deti nepriaznivú psychologickú atmosféru, nehovoriac o tom, že deti nevyrastajú vo vzduchoprázdne a veľmi dobre si uvedomujú, čo všetko nemajú a nemôžu mať v porovnaní s inými deťmi. A práve táto matka častokrát musí čeliť ešte aj nepriazni detí, ktorým sa obetuje, a ktoré ju obviňujú z rozchodu s otcom (hoci aj boli napríklad denno-denne svedkami jeho fyzických útokov voči nej), a ktorý im možno kupuje drahé hračky, tie sa ale nedajú zjesť ani obliecť, kúpiť učebnica angličtiny, ani zaplatiť z nich nájomné…) a následne z ich zlej ekonomickej situácie…
A tak žiaden div, že matka, snažiac sa o uchovanie akej-takej vlastnej integrity, zabraňuje deťom v stretávaní sa s otcom, ktorý deti zahŕňa pozornosťou (na ktorú ona nemá čas a energiu), darčekmi (na ktoré ona nemá peniaze) a tým dáva deťom najavo (z hľadiska matky, samozrejme), že on je ten „lepší“ a za „všetko zlé“ môže matka, hoci otec sa naozaj snaží v dobrom úmysle deťom prejaviť svoju lásku ako vie a (dúfajme), nesnaží sa „naočkovať“ deti proti matke.
Veci sú pravdaže zložitejšie, každý prípad, každá rodina po rozvode má svoje špecifiká a každé zovšeobecňovanie tu nie je namieste. Isté však je, že v čase emocionálneho chaosu, rozostrených hraníc chápania zodpovednosti a povinností voči deťom u rozchádzajúcich sa či rozídených rodičov by mal chrániť deti zákon pred dôsledkami neuváženého konania ich vlastných rodičov, keď to nedokážu oni sami. Som presvedčená, a moja každodenná odborná prax ma v tom utvrdzuje, že pokiaľ sú v rodine dostatočne naplnené základné existenčné potreby, je v nej oveľa väčšia šanca pre rozvíjanie potrieb vyšších, dobrých vzťahov, lásky, porozumenia. Som tiež presvedčená, a v tom ma tiež utvrdzuje moja prax, že v rodinách, kde sa bývalý partner neobmedzí len na poslanie povinných súdom určených alimentov (zodpovední, slušní a milujúci rodičia a bývalí partneri vedia, že to deťom rozhodne nemôže stačiť) a naďalej sa zaujímajú o potreby svojej bývalej rodiny (aj o potreby bývalej partnerky, pretože vedia, že jedine pokojná a nevystresovaná matka sa bude dobre starať o ich spoločné deti), snažia sa jej pomáhať, nepotrebujú súdom určené dni, kedy sa môžu stretávať so svojimi deťmi, môžu sa s nimi stretávať prakticky kedykoľvek a byť im aj naďalej naozaj fungujúcim rodičom. Áno, sú takí a všetka česť im. Čo však s tými ostatnými, ktorí sa snažia čo najskôr a čo „najlacnejšie“ zbaviť nielen svojej bývalej partnerky/a a zároveň aj povinností voči deťom a žiť si celkom už len svoj život? Nemal by tu naozaj viac na deti pamätať zákon, keď na ne nepamätá odídený rodič? To, čo určuje zákon a právo je vlastne NORMA daného spoločenstva v ktorom platí. Teda to čo platí zo zákona sa všeobecne pokladá za normálne a spravodlivé…je tomu u nás naozaj tak? Je to naozaj spravodlivé voči deťom, ktoré majú dvoch žijúcich rodičov, ale de facto ale vlastne aj de jure, po ich rozchode majú právo už len na zodpovednosť a starostlivosť zo strany jedného…?
PhDr. Eva Linhová
psychologička a psychoterapeutka
Košice 10.2.2005